O Koronavíruse, Súkromných problémoch a o tom, že všetko zlé raz skončí..

1. Ako vnímajú Nemci zavedené opatrenia a ako sa k nim stavajú?

Zo začiatku veľmi rozdielne. Určité skupiny ľudí si pomýlili karanténne opatrenia s predčasnou dovolenkou. Organizovali grilovačky a stretnutia v parkoch, ktoré potom viedli k radikálnemu sprísneniu opatrení. Väčšina to pochopila, až keď nám hrozil úplný zákaz vychádzania ako v Taliansku a Francúzsku. Faktom je, že až doteraz tu takmer nikto nenosí rúška. Aj preto, že sú podobne ako na Slovensku vypredané. Na to, ušiť si nejaké doma, ako to robia Slováci zdá sa nikto neprišiel. Rúško na tvári má iba veľmi málo ľudí. Prevažne tí, ktorí patria do rizikovej skupiny. Ja som ho niekoľkokrát mala, ale zažila som veľmi agresívne reakcie, pretože to ľudia chápali tak, že som nakazená a chodím po vonku. Dokonca som videla jednu ženu, ktorá mala rúško a na bunde nápis, nemám Koronu, mám rakovinu. Predpokladám, že sa taktiež stretla s podobnými agresívnymi reakciami. Bol to veľmi zvláštny pohľad. Na Slovensku mediálna kampaň veľmi rýchlo presvedčila ľudí k zodpovednosti. V Nemecku toto úplne zlyhalo. Jediné opatrenia, ktoré sa okrem zatvorenia obchodov a obmedzenia pohybu zaviedli boli, že predavačky za pokladňami sedia za plexisklom a pri pokladni treba dodržovať odstup. To je z môjho pohľadu veľmi málo. Predpokladám, že nedostatok opatrení nás ešte dobehne v nasledujúcich týždňoch.

• Chodíte do práce, alebo pracujete z domu?

Pracujem z domu už tri roky a do firmy som chodila väčšinou iba raz týždenne, alebo keď som pokladala za dôležité stretnúť kolegov osobne. Teraz tam nechodím vôbec a všetky veci riešime telefonicky. Môj pracovný život sa zatiaľ veľmi nezmenil.

• Situácia počas epidémie nie je ružová, máte aj vy strach?

Samozrejme, že to ani ja neberiem na ľahkú váhu. Počas dní strávených doma si aj ja viac uvedomujem vlastnú smrteľnosť, asi ako každý. Treba ale myslieť optimisticky, modliť sa, dodržiavať obmedzenia a starať sa svoju o imunitu. Viac momentálne asi robiť nemôžeme.

• Onedlho vám vyjde ďalšia kniha. 1. diel niekoľkodielneho románu s názvom Súkromné problémy – Tina. Ako ste na tom s jeho pokračovaním. Píšete?

Áno, pracujem práve na druhom diely a tvorím príbeh mladšej zo sestier, Lilly. Príbeh letušky, ktorej sa do snov vtiera záhadný muž, ktorého stretáva na letisku. A hoci jej muži ležia pri nohách, tento jeden o ňu vôbec nemá záujem. Napriek tomu musím priznať, že mi momentálne písanie nejde celkom tak od ruky ako zvyčajne. Myšlienky sa mi často rozutekajú na všetky strany. Len ťažko sa dokážem sústrediť na písanie, ale ak sa mi to podarí, tak mi Lilly pomáha odreagovať sa a na chvíľu zabudnúť na chaos, čo práve prežívame. Teším sa, aj trpím spolu s ňou J.

• Vaše čitateľky vám neustále posielajú správy, v ktorých vám ďakujú za príbehy, ktoré im prostredníctvom svojich románov sprostredkujete. Pomáha vám to v súčasnej situácii? Je to pre vás akýsi záväzok, nepodľahnúť neistote a sadnúť si za počítač a písať?

Rozhodne áno. Denne ma prekvapuje množstvo správ na mojej stránke, alebo aj na stránke vydavateľstva. Veľa čitateliek až teraz, v čase núteného pobytu doma siahlo po mojich knihách a veľmi ma teší, keď mi píšu, že si už objednali ďalšie moje knihy, lebo sa nemohli od príbehu odtrhnúť. Takéto správy sú pre mňa veľkým záväzkom voči čitateľom a motivujú ma viac ako čokoľvek iné, opäť si sadnúť k počítaču a pracovať ďalej. Napĺňa ma to množstvom pozitívnej energie, ktorá sa v mojej hlave pretavuje do príbehov.

• Čo bude prvá vec, čo urobíte, keď sa všetko toto skončí?

Navštívim moju rodinu a ľudí, ktorým sa teraz vyhýbam lebo patria do rizikovej skupiny. A bude tráviť ďaleko viac času vonku. Momentálne chodím von len veľmi sporadicky a nedokážem si prechádzky vychutnať, lebo žijem vo veľkom meste a stále dávam pozor, aby som sa k nikomu nepriblížila. Je to veľmi divný pocit. Tiež som pred karanténou začala behať a teším sa, že sa k tomu budem môcť opäť vrátiť.