K Súkromným problémom – Tina vám pribalíme aj záložku.

Úryvok:

„Musíme sa rozhodnúť, čo s domom,“ vybalil na nich, len čo sa všetci pohodlne usadili. Zostali v kuchyni, lebo nábytok v ostatných izbách bol pozakrývaný bielymi plachtami.

„A čo by sme s ním mali urobiť?“ Lilly na neho nechápavo hľadela. „Dúfam, že ho nechceš predať?“ Sebastian neodpovedal, čo ju okamžite popudilo. „Sebastian! Ja som proti. Je to náš domov.“

„Toto je predbežná kalkulácia opráv, ktoré sú už teraz nevyhnutné.“ Všetci šokovane hľadeli na papier, čo medzi nich položil na stôl.

„Zdôrazňujem, že predbežná. To, čo otec s mamou našetrili, pokryje ledva polovicu sumy.“

Nastalo ticho. „Každý z nás má svoj prenajatý byt alebo izbu, teda až na Tinu. Dom stojí prázdny a chátra…“ Ani jemu sa táto myšlienka nepáčila, ale pokúšal sa myslieť triezvo a vysvetliť im, že predaj by bol to najrozumnejšie riešenie. Nikto z nich sa po smrti rodičov nehrnul ísť sem bývať. Dom stál na okraji mesta, bol od ruky. Bol zbytočne veľký, náklady na jeho údržbu boli vysoké a pre nich troch, ako single, priveľký. Konečné rozhodnutie, čo s domom po smrti rodičov urobia, odkladali vždy na neskôr.

„Momentálne sa nehnuteľnosti v tejto štvrti predávajú dobre. Je po nich slušný dopyt. Teraz by sme za dom dostali obstojnú sumu, ktorú by každý z nás mohol investovať do svojej budúcnosti.“

„To nemôžeš myslieť vážne!“ Denis, ktorý doteraz sedel na pracovnej doske kuchynskej linky, zoskočil na zem a prekrížil si ruky na hrudi. Sebastian po ňom hodil nahnevaný pohľad. Práve u neho rátal s väčšou podporou. Očakával, že to bude práve on, kto mu pomôže priviesť dievčatá k tomu, aby mysleli pragmaticky. Navyše, Denis bol vždy švorc. Jeho životný štýl, drahé motorky a iba sem-tam práca medzi žúrkami, mu neumožňovali dopracovať sa k nejakým úsporám.

Tina mlčky sedela nehybne na stoličke. Ešte stále mala slnečné okuliare a hľadela kamsi von cez zaprášené kuchynské okno. Aj jej pasívne správanie Sebastiana rozčuľovalo.

„Čo budeme mať z toho, ak tento dom úplne spustne? Mamu ani otca to späť už neprivedie. A nám by sa s pár desiatkami tisíc eur na účte tiež dýchalo lepšie.“ Denis len znova čosi odfrkol.

„Nemyslite si, že mne to padne ľahko. Ale som najstarší, mám najväčšiu zodpovednosť.“

„Prosím ťa, netvár sa, ako keby si nám musel robiť náhradných rodičov. Sme predsa všetci dospelí. Obete z tvojej strany fakt nie sú namieste,“ protirečil mu ostro Denis. Tina sa zrazu postavila.

„Ja nepredám. Nemám kam inam ísť.“ Boli to prvé slová a vôbec jej prvá slovná reakcia, odkedy prišla. Doteraz sa zdalo, že je duchom neprítomná. Po jej vyhlásení zostalo v miestnosti hrobové ticho.

„Ako to myslíš, že nemáš kam ísť?“ Sebastian nechápal, čo mali jej slová znamenať, lebo spolu s manželom vlastnili krásny dom. Jej poznámka bola nelogická.

„Sťahujem sa sem. Iný domov už nemám.“