Dívam sa na ženu v posteli.
Je akási malá. Ako dieťa.
Jej voskový odtieň, vyhasnuté oči a zošúverené ruky položené na prikrývke, vo mne vzbudzujú súcit. Pocit, aký medzi nami dvoma doteraz nikdy neexistoval. Celé roky bola moja svokra tá múdrejšia, šikovnejšia, nadradenejšia.
Žiadne city. Iba rozum.
A teraz tu leží a mne sa kotúľa po líci slza nad jej nemohúcnosťou.
Nikdy, naozaj nikdy, som si nemyslela, že k nej budem cítiť práve toto. Súcit. Je smutné vidieť ju takto. Vždy bola rodinný generál, rozhodovala o všetkom a celá rodina ju musela počúvať na slovo. Lebo ona vie všetko najlepšie.
Aj keď sa váš príbeh možno podobá na tisíce iných, nepripúšťate, že je to také zlé, ak ho žijete práve vy. Nestíhate si to uvedomiť, keď sa to deje. Každý deň znova to isté. Zakaždým hlboký nádych a prehltnúť slová, ktoré sa derú na jazyk. Zatínať päste, aby ste sa ovládli. Aby ste nepovedali niečo nevhodné, čo všetko iba zhorší.
Lebo neznášate konflikty.
Nechcete sa hádať so svokrou.
Lebo milujete jej jediného syna.
Lebo…
Kapitola 1
Bola som akurát po škaredom rozchode s chlapom, ktorý sa na začiatku javil ako ten pravý. Lenže veľmi rýchlo sa z neho vykľul hajzeľ prvej triedy. Navyše, podstatne sa vďaka nemu scvrkla suma na mojom bankovom účte. Hodiny hrania na klavíri v kaviarňach, vďaka ktorým som si niečo ušetrila, sa zmenili na drahé večere a značkové vína, lebo veď žijeme len raz a treba si dopriať, ako s obľubou hovorieval.
„Keď predám tú motorku, čo práve opravujem, všetko ti dám,“ oblboval ma, keď objednával ďalšiu fľašu francúzskeho vína. Samozrejme, že nič mi nedal. Peniaze preleteli jeho gágorom, ale predsa len som niečo získala. Vedomie, že žiadneho chlapa už nechcem ani vidieť.
No ale prišiel Roman.
Teda, vlastne, vrazil do mňa. Naozaj originálny spôsob zoznámenia, aj keď dodnes prisahá, že to bol naozaj omyl a jeho nešikovnosť. Čím dlhšie ho poznám, tým viac mu verím. Že to naozaj bola náhoda. Stalo sa to na chodbe v nemocnici. Pri bežnej preventívnej kontrole sa mojej obvodnej lekárke nepozdávali moje krvné testy a poslala ma na ďalšie vyšetrenie. Na endokrinológiu.
Blúdila som po chodbách nemocnice a medzi ambulanciami som hľadala tú správnu. Na polikliniku som našťastie nechodievala často, bolo to pre mňa neznáme teritórium. Bola som otrávená, lebo sa mi nechcelo behať po doktoroch. Cítila som sa dobre, tak načo? A na dôvažok zrazu do mňa vrazilo nejaké nemehlo.
„Bože, prepáčte, nechcel som,“ vyjachtal zo seba celý červený. Nahnevane som sa mykla a naozaj zbytočne arogantne som odsekla:
„Už sa stalo!“
„Mrzí ma to, naozaj som nechcel,“ zduplikoval.
„Dobre, už to nechajte, ponáhľam sa.“
Nemala som ani najmenší záujem o debatu. Keby som si ho lepšie obzrela videla by som, že je sympatický a že má na muža nenormálne krásne dlhé mihalnice. Lenže mne bolo v tej chvíli celé mužské pokolenie ukradnuté. Zapamätala som si z neho iba ten jeho nemožný sveter. Zelené a modré pásy boli na môj vkus príliš hrubé, vyzeral ako vystrihnutý z vreca. Neviem, prečo mi naskočila práve táto asociácia, ale môj mozog to takto vyhodnotil.
A odvtedy to bol chlap vo vreci.
„Neublížil som vám?“ dojemne sa zaujímal.
„Nie, a ak dovolíte, ja už naozaj musím ísť,“ odsekla som chlapovi vo vreci a držiac sa za udreté rameno som vykročila ku schodišťu. Niečo za mnou ešte zakričal, ale nepočúvala som ho. Iba som prevrátila oči a ďakovala osudu, že mi už zmizol z očí.